História

Zariadenie sociálnych služieb Slatinka je zariadením, v ktorom sa od roku 1951 poskytujú sociálne služby občanom s mentálnym znevýhodnením. Od roku 1951 do roku 2012 je domov typickou inštitúciou umiestnenou v novogotickom kaštieli na Dolnej Slatinke pri Lučenci vzdialenom od mesta Lučenec cca 3 kilometre.

Novogotický kaštieľ v Slatinke postavil v roku 1860 gróf Ladislav Cébrián (narodený v roku 1823 vo Fiľakove – zomrel 11.10.1901 v Budapešti), bol španielskeho pôvodu, kapitán, rodovým menom Figuerollas. Jeho dcéra grófka Róza  sa vydala v roku 1894 za Eugéna Hubayho (1858 – 1937), husľového virtuóza, hudobného skladateľa, ktorý 29.5.1907 získal šľachtickú listinu s príjmením Szalatnai (Slatinský). Nad ústredným vchodom do kaštieľa je erb Cébriánovskej rodiny. V parku na ploche 4,5 ha sa nachádzajú vzácne rastliny, napríklad katalpa, gladíčia, zlatovka, pagaštan páviový. V roku 1903 bola v parku postavená socha Panny Márie. Po druhej svetovej vojne bol kaštieľ znárodnený.

Zdroj: Drenko, J. : „Z histórie Lučenca a miestnych častí“, In: Mestské noviny, 29.2.2008

V roku 1951 sa v kaštieli začali poskytovať sociálne služby pre deti s mentálnym znevýhodnením.

V kaštieli na Slatinke bol pôvodne zriadený domov dôchodcov. V písomných prameňoch (Krajňáková, K. : „Činnosť rehoľných sestier kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok v domovoch sociálnych služieb v Slatinke, Pohorelskej Maši, Kirti – Čelároch v rokoch 1950 – 1989“) sa dočítame, aký bol dôvod zriadenia ústavu pre mentálne znevýhodnené deti. V uvedenej práci sa  uvádza: „Veľké izby v kaštieli neboli vhodné pre starých ľudí, preto ich presťahovali do Lučenca a tam zriadili ústav sociálnej starostlivosti pre mentálne postihnuté deti vo veku od 3 do 12 rokov“. V kmeňovej knihe  je zmienka o prijatí prvého klienta z 30.8.1951. Klientom sociálnu starostlivosť poskytovali rehoľné sestry Satmárky z rádu sv. Vincenta. Na základe údajov z  práce „Činnosť rehoľných sestier kongregácie milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok v domovoch sociálnych služieb v Slatinke, Pohorelskej Maši, Kirti – Čelároch v rokoch 1950 – 1989“ si vieme vytvoriť obraz o živote v ústave v rokoch socializmu. „Sestra Sapiencia spomína, keď som koncom roka 1955 prišla do Slatinky v ústave už bolo 95 detí. Spočiatku sa nevykonávala špeciálna výchovná činnosť. Sestry deti opatrovali a mali pri nich dozor. V lete boli chodiace deti celý deň vonku vo vyhradených priestoroch, upravených pre ne. Tam sa hrali i stravovali ... Začiatky boli ťažké. V ústave nebolo ústredné kúrenie, teplá voda. Na 95 detí v ústave bolo 7 sestier. Neskôr sa prišlo na myšlienku, že zdravšie deti by bolo treba vychovávať, rozvíjať ich motoriku, pamäť. Tak vznikli dve výchovné skupiny. ... U detí sa snažili básničkami, opakovanými pohybmi, krátkymi vystúpeniami rozvíjať reč. Konali sa výstavy ručných prác, vystúpenia, ústavy medzi sebou súťažili. Často práve deti zo Slatinky získali prvé miesto... Sestry tam pracovali do 27.9.1988, kedy odišli do Charitného domu vo Vrícku“.

Do roku 1989 sa v zariadení poskytovala starostlivosť deťom s mentálnym postihnutím, ktoré boli v súlade s platnou legislatívou tých čias vo veku 15 rokov prekladané do zariadení, ktoré poskytovali starostlivosť dospelým občanom s mentálnym postihnutím, zvlášť ženám a zvlášť mužom. V roku 1989 sa deti prestali prekladať a tak v súčasnosti zariadenie poskytuje sociálne služby deťom a dospelým klientom s mentálnym postihnutím. V minulom období boli sociálne služby v zariadeniach poskytované oddelene pre mužov a ženy. Jedinou výnimkou boli služby poskytované deťom. Domov sociálnych služieb Slatinka sa pretransformoval z detského zariadenia na zariadenie poskytujúce služby od narodenia bez hornej hranice veku. Prirodzeným vývojom sa toto zariadenie stalo jedným z mála zariadení u nás, kde sa sociálne služby poskytujú v koedukovanom prostredí. Po roku 1989 sa postupne začala znižovať kapacita zariadenia, v roku 1999 bola kapacita 69 miest. (Krupa et al. autorov, 2007, s.22-23). V období rokov 1989 až 2005 v zariadení prebehli určité humanizačné procesy, k zásadnej zmene inštitúcie však nedošlo. Do roku 2005 zariadenie funguje ako typické veľkokapacitné zariadenie, v zariadení sa poskytujú služby 60 klientom, vo veku od 4 do 41 rokov. Služby sú poskytované v dvoch budovách – v kaštieli, v tomto objekte je poskytovaná väčšina služieb a v rodinnom dome, ktorý je lokalizovaný v areály zariadenia, a ktorý pracovníci familiárne nazývajú  „výchovný domček“, pretože slúži pre potreby klientov s ľahším stupňom postihnutia, ktorí sú zaradení vo výchovnej skupine. Vo výchovnom domčeku sú denné miestnosti, kde vychovávateľky realizujú skupinové aktivity pre klientov. Poschodie výchovného domčeka sa v roku 2004 zrekonštruovalo, vytvorili sa v ňom ubytovacie priestory pre 12 klientov. Kaštieľ nie je bezbariérovo upravený, dispozičné riešenie budovy je pre bežný život absolútne nevhodné. Ide o jednoposchodovú budovu, ktorú kvôli historickej hodnote nie je možné bezbariérovo upraviť.

Potomkovia pôvodných majiteľov si v reštitúcii neuplatnili nárok na navrátenie kaštieľa do ich vlastníctva a tak sa v objekte kaštieľa až do roku 2012 naďalej poskytovali sociálne služby klientom s mentálnym a telesným znevýhodnením. V novembri 2012 sa z kaštieľa vysťahovali poslední klienti zariadenia. Momentálne je kaštieľ vo vlastníctve Banskobystrického samosprávneho kraja.

Sociálne služby sa v súčasnosti poskytujú v Domove sociálnych služieb v meste Lučenec a v obci Vidiná, v Zariadení podporovaného bývania Sládkovičova, v Zariadení podporovaného bývania Hviezdoslavova v meste Lučenec a v Podpore samostatného bývania v prirodzenom sociálnom prostredí prijímateľov v ich vlastných domácnostiach v meste Lučenec.